Christian Friedel o filme ‘The Zone of Interest’: Hľadanie humanity uprostred hrôzy
Nemecký herec, ktorý zohral postavu veliteľa Auschwitz Rudolfa Hössa (ako „nudného byrokrata“) v oscarom nominovanom filme Jonathana Glazera hovorí, prečo dvakrát odmietol rolu Adolfa Hitlera a rád by skúsil komédiu: „Ľudia mi hovoria, že som vlastne celkom vtipný.“
Autor: SCOTT ROXBOROUGH
Málokto dokázal na plátne tak presvedčivo predstaviť celý rozsah modernej nemeckej histórie ako Christian Friedel.
V holokaustovej dráme Jonathana Glazera The Zone of Interest, tmavom koni v boji o Oscara za najlepší film (kde je film nominovaný aj v štyroch ďalších kategóriách, vrátane najlepšieho medzinárodného filmu), Friedel stvárňuje Rudolfa Hössa, nechvalne známeho veliteľa Auschwitzu, ktorý spolu so svojou manželkou Hedwig (hraje ju Sandra Hüller) postavil idylickú vilu s peknou záhradou pre svojich piatich detí hneď vedľa koncentračného tábora.
Pred filmom Zone bol 45-ročný nemecký herec najznámejší pre svoju rolu slávneho odbojára proti nacizmu Georga Elsera vo filme 13 Minutes, dráme z roku 2015 Olivera Hirschbiegela o Elserovom pokuse zavraždiť Adolfa Hitlera v roku 1939, pred druhou svetovou vojnou a pred holokaustom. Vo filme Closed Season z roku 2012 Friedel hra mladého židovského utečenca, ktorý sa ukrýva pred nacistami. A vo svojom debutovom filme The White Ribbon (2009) Michaela Hanekeho, situovanom pred prvou svetovou vojnou, stvárňuje mladého učiteľa klavíra, ktorý je súčasťou generácie, o ktorej diváci vedia, že vyrastie na páchateľov národného socializmu.
„Je tam spojitosť medzi filmami The White Ribbon a The Zone of Interest,“ hovorí Friedel, „pretože deti z filmu Ribbon by mohli byť vrahmi vo filme Zone.“
Rodený v Magdeburgu, Friedel vyrastal, rovnako ako jeho spoluhráčka Hüller, vo východnom Nemecku a ako Hüller si brúsil zuby v nemeckom divadle a obaja stále vystupujú na javisku. Friedelove divadelné role sú zamerané predovšetkým na klasiku, hlavne na Shakespeara. Nedávno oslávil 150. predstavenie Hamleta, v ktorom zobrazil odsúdeného dánskeho princa ako art-rockovú pophviezdu, s hudbou od Friedelovej vlastnej skupiny inšpirovanej Shakespearom, Woods of Birnam.
Ale na plátne sa Friedelova kariéra, ako hovorí, uberala „k najextrémnejším pólom“ nemeckej histórie, „od odbojového bojovníka po utečenca židovského pôvodu po nacistickeho vraha [no] v každom prípade sa snažím osvetliť tieto rozličné postavy a nájsť v nich ľudskosť. Aj v prípade Rudolfa Hössa.“
Výkon Friedela ako Hössa je temným srdcom filmu Zone of Interest. Vyvaruje sa sentimentality i zrozumiteľného impulzu vykresliť Hössa ako „zlého monštrum“, jeho interpretácia však nabáda k identifikácii s nacistickým veliteľom, nikdy nám však nedovolí s ním sympatizovať. Zvýrazňuje tak Glazerov prístup vo filme Zone, ktorý vyzýva divákov, aby si všimli podobnosti nielen medzi sebou a obetiami nacistov, ale aj s páchateľmi, ktorí túto hrôzu, ktorá sa odohráva len mimo ich zorného poľa, úzkostlivo ignorujú.
V obsiahlej diskusii s The Hollywood Reporter Friedel hovorí o stvárňovaní Hössa ako „nudného byrokrata“, prečo dvakrát odmietol rolu Adolfa Hitlera a prečo by po týchto vážnych roliach naozaj rád skúsil aj komédiu: „Ľudia mi hovoria, že som vlastne celkom vtipný.“
Ako ste sa stali hercom, bolo v rodine nejaké umelecké pozadie?
Môj otec bol doktor a moja matka ekonómka pracujúca pre továreň, ale od začiatku, povedal by som od narodenia, som bol zabávačom. Používal som ručné bábky, robil malé predstavenia v materskej škole. V škole na prestávkach som sa dostal na lavičku a spieval pre ostatné deti. V podstate to robím dodnes.
Moja mama vedela, že musím ísť do divadla, takže keď som bol v druhej triede, vzala ma do štátneho divadla v Magdeburgu a prihlásila ma ako komparzistu. Po škole som šiel rovno do divadla a robil som všetko možné, hral som kompars v operách, balet a čokoľvek iné. Zároveň som robil hudbu s mojím najlepším priateľom. Takže to boli vždy dve paralelné cesty v mojom živote, hudba a herectvo. Po páde Berlínskeho múra, keď prišli na trh tieto elektronické klávesy, dostal som na Vianoce vždy nové klávesy a naučil som sa sám hrať. Nedokážem zvládnuť celý klavírny koncert, ale na moju popovú hudbu to stačí.
Môj ideálny stav je, keď môžem kombinovať herectvo a hudbu. Práve teraz pripravujem film s kamarátom, Markusom Schleinzerom, ktorý režíruje Sandru [Hüller] vo filme Rose. Náš film je o Klausovi Nomi, nemeckom kontraaltovi, ktorý sa stal kultovou postavou v New Yorku 80. rokov a zomrel príliš skoro ako jedna z prvých obetí AIDS. Ja a moja kapela budeme robiť hudbu a možno napíšeme aj nejaké vlastné piesne. Pokúsim sa sám spievať Nomiho pesničky.
Nie je to tak, že ste získali svoju prvú filmovú rolu, vo filme Michaela Hanekeho The White Ribbon, pretože ste vedeli hrať na klavíri?
Vždy som chcel robiť filmy. Ako dieťa som mal rovnakú rutinu. Nedele ráno o 9:00 som šiel do kina a po filme, o 11:00, sme šli do zmrzlinárne a prehrávali film. Vždy som sníval, že budem súčasťou tohto sveta. Ale trvalo dlho, kým som mal možnosť natočiť svoj prvý film. S The White Ribbon, hľadali mladého muža, ktorý by tiež vedel hrať na klavír. Povedal som im, že viem hrať klasickú hudbu, hoci to nevedel. Musel som sa naučiť všetky tie Bachove a Schumannove skladby, ktoré hrajem vo filme, ale to bol môj vstup.
V tom čase mi povedal Haneke, že mal veľa problémov s obsadením filmu, pretože chcel mať hercov, ktorí vyzerajú, akoby patrili do danej doby, akoby boli opakom ľudí, ktorých tváre už videli iPhone.
Haneke mi povedal: „Máš historickú tvár.“ Možno preto ma obsadzujú do toľkých historických filmov. Ale je to skvelé, milujem skákať do toho stroja času. Samozrejme, musíte dávať pozor, aby ste nezostali uväznení v jednej dobe, ako napríklad v čase druhej svetovej vojny, s ktorou som už veľa pracoval toľkokrát, ako v prípade filmov Zone a 13 Minutes a [TV série] Babylon Berlin, čo je zasa tá istá doba. Zdá sa, že niečo na mojom vzhľade spôsobuje, že ľudia cítia, že by som mohol žiť v dávnych dobách, zdá sa to sedieť. Ale zaujímajú ma aj súčasné filmy – alebo sci-fi!
Mali ste nejaké obavy z toho, že budete hrať Rudolfa Hössa, veliteľa Auschwitzu, vo filme The Zone of Interest?
Bol som opatrný. Dvakrát mi ponúkli [hrať] Adolfa Hitlera a [nacistického lídra] Rudolfa Hessa a odmietol som, pretože boli klišéové zobrazenia a to ma nezaujímalo. Ale hneď ako som stretol Jonathana [Glazera], presvedčil ma o svojej vízii, o prístupe, ukázať [Rudolfa Hössa] ako nudného byrokrata v každodenných situáciách, dať tejto monštróznej osobe ľudskú tvár. To ma zaujalo. A samozrejme, príležitosť pracovať s Jonathanom. Vyrastal som s jeho prácou bez toho, aby som to vedel, ako fanúšik Radiohead a Massive Attack, s jeho videami alebo s jeho reklamou pre Levis v kinách, kde muž a žena behajú cez steny vo vesmíre. Neskôr som si uvedomil, že to všetko bol Jonathan. Potom som si uvedomil, že by som preňho spravil čokoľvek. Aj hrať nacistu.
Dali mi dokonca ponuku na hranie Adolfa Eichmanna pre filmovú verziu konferencie vo Wannsee, ale bolo to v rovnakom období ako nahrávanie filmu Zone of Interest a myslel som si, že jeden nacista je dosť! Či už hrám Hössa alebo Elsera alebo židovského utečenca, ako som to urobil v Closed Season, výzva je vždy rovnaká: Ako sa môžem premeniť aby som zahral človeka za postavou a nie klišé?
Ako ste našli ľudské jadro pod monštruóznym povrchom Rudolfa Hössa?
