Malá družica vytlačila na obežnej dráhe približne polmetrový nosník a použila ho pri rozvinutí solárneho poľa. Výroba pritom neprebiehala v kabíne vesmírnej stanice, ale vo vákuu otvoreného vesmíru. Druhá tlačiareň určená na tú istú úlohu však zlyhala. Výsledok tak ukazuje možnosť nového spôsobu stavania vo vesmíre, nie hotový recept na veľké elektrárne na orbite.
O experimente firmy Orbital Matter informoval 3. novembra TechCrunch na základe informácií spoločnosti. Podstatná je aj praktická hranica úspechu: tlačiareň vyrobila opornú konštrukciu, nie samotné solárne články. Tie si satelit priniesol zo Zeme.
Jeden nosník napriek poruche druhej tlačiarne
Orbital Matter má sídlo v Berlíne a hlavné pracovisko výskumu a vývoja vo Varšave. Jej družica Replicator 2 odštartovala 7. júla 2026 na rakete Falcon 9 v rámci misie Transporter-17. Podľa oznámenia firmy ide o malý satelit formátu 8U s hmotnosťou približne 13 kilogramov, ktorý nesie štyri samostatné tlačové moduly.
Dva z nich mali vytlačiť nosníky pre rozvinutie zloženého pružného solárneho poľa. Každý stroj vytláča špeciálnu živicu, ktorú následne vytvrdzuje ultrafialové svetlo. Materiál sa postupne vrství do pevnej valcovitej konštrukcie. Vo výslednom nosníku nie je skladací kĺb; to však neznamená, že samotná tlačiareň nepotrebuje mechanizmy alebo energiu.
Podľa TechCrunchu jedna z dvojice tlačiarní pre solárne pole po anomálii zlyhala, druhá však vytvorila nosník a pole rozvinula. Správa neuvádza presnú príčinu poruchy ani nameraný výkon poľa. Nemožno z nej preto vyvodiť, že celá zamýšľaná dvojica pracovala správne alebo že systém dosiahol výkon potrebný na väčšiu misiu.
Experiment mal viac krokov. Firma už v auguste oznámila, že na družici vytlačila a vytvrdila prvú dávku materiálu. Odborný magazín Aerospace America v septembri opísal, že pri úvodnej skúške vychádzalo z tlačovej hlavy priveľa polyméru. Tím následne upravoval nastavenia a skúšal ich na pozemskom modeli. Novembrová správa sa týka neskoršieho, väčšieho výsledku.
Prečo nestačí povedať, že 3D tlač už bola vo vesmíre
Na Medzinárodnej vesmírnej stanici sa tlačí už roky. NASA uvádza, že prvú plastovú tlačiareň tam dopravili v roku 2014 a astronauti získali aj vytlačený nástroj. Pracovala v mikrogravitácii, ale v chránenej časti stanice, kde sa nachádza tlaková kabína s atmosférou.
Podobné prostredie nie je to isté ako výroba priamo mimo stanice. V otvorenom vesmíre chýba okolitý vzduch, súčiastky zažívajú teplotné zmeny a materiál je vystavený žiareniu. Kvapalina sa zároveň nespráva ako na pracovnom stole, kde ju usádza gravitácia. Pri tlači je preto dôležité nielen vytvoriť požadovaný tvar, ale aj udržať materiál pod kontrolou počas jeho tuhnutia.
Rozdiel má aj praktický rozmer. Kabínová tlač môže pripraviť menší diel alebo nástroj pre posádku. Replicator 2 skúša vytvoriť nosný prvok tam, kde má zostať a fungovať ako súčasť vonkajšej konštrukcie. Tvrdenie o prvenstve treba chápať v tomto užšom zmysle: podľa firmy a TechCrunchu ide o prvý takýto pevný nosník vytlačený vo vákuu z voľne letiacej družice, nie o prvú 3D tlač v kozme vôbec.
Na stanici sa experimentovalo aj s kovom. Európska vesmírna agentúra ESA vysvetľuje, že jej kovová tlačiareň pracuje v uzavretej skrini a pri tlači používa dusík. Samotná skriňa je však umiestnená v module stanice. Porovnávať oba pokusy teda znamená porovnávať aj odlišné materiály, postupy a prostredie.
Od pol metra k veľkým poliam vedie dlhá cesta
Dnešné veľké solárne polia sa spravidla zložia na štart a rozvinú až na obežnej dráhe. Nový postup by mohol obísť časť obmedzení priestoru pod aerodynamickým krytom rakety: namiesto prepravy hotového dlhého nosníka by sa dopravila tlačiareň so surovinou. Úspora však nie je automatická. Aj živicu, tlačový mechanizmus a napájanie treba vyniesť a celý systém musí pracovať spoľahlivo.
Pri väčšom poli nestačí, aby nosník na okamih držal tvar. Dôležitá je jeho tuhosť, správanie pri opakovanom ohrievaní a ochladzovaní aj odolnosť voči žiareniu. Aerospace America opisuje, že tím chcel sledovať deformácie nosníkov a výkon článkov v čase. Novembrová správa však nezverejňuje dlhodobé výsledky týchto meraní. Porucha jednej tlačiarne navyše pripomína, že menej kĺbov na hotovom nosníku ešte nedokazuje vyššiu spoľahlivosť celého systému.
Podľa TechCrunchu firma pripravuje ďalšiu demonštráciu plánovanú na rok 2028 s poľom s výkonom približne päť kilowattov. Neskorším cieľom sú polia s výkonom vyše 100 kilowattov na jedno krídlo okolo roku 2030. Inžinieri firmy považujú za možné aj nosníky dlhé približne 100 metrov. To sú zatiaľ plány a odhady, nie parametre preukázané polmetrovým testom.
Za projektom stojí aj európske zázemie. ESA BIC Poland uvádza, že Orbital Matter prešiel jeho inkubačným programom, počas ktorého vyvíjal a testoval tlačiareň. Spoločnosť tiež uzavrela memorandum s výrobcom družíc Thales Alenia Space a následne platenú pilotnú dohodu. TechCrunch píše o spolupráci s ESA a Thales Alenia aj pri Replicatore 2; nejde však o dôkaz, že budúce veľké zákazky sú už zabezpečené.
Čo môže znamenať pre slovenské firmy
Slovensko nie je iba pozorovateľom európskej kozmickej ekonomiky. Od 13. októbra 2022 je pridruženým členom ESA, čo umožňuje domácim subjektom zapájať sa do príslušných aktivít. Podmienky sa však líšia podľa programu a konkrétnej výzvy; členstvo samo osebe nezaručuje zákazku.
Podľa prehľadu Slovenskej vesmírnej kancelárie firma Needronix vyvíja komponenty pre malé družice a CTRL pracuje okrem iného na elektromechanike a snímačoch pre vesmírne projekty. Sú to príklady existujúcich schopností, nie tvrdenie, že tieto spoločnosti dodávali čokoľvek pre Replicator 2.
Ak by sa tlač konštrukcií na orbite rozšírila, príležitosť by nemuseli dostať len výrobcovia samotných tlačiarní. Možnými oblasťami sú elektronika, riadenie pohybu, kamery na kontrolu tlače, skúšanie materiálov či softvér na vyhodnocovanie údajov. Ide o potenciálne úlohy v dodávateľskom reťazci, nie o oznámené slovenské zákazky.
Prekážkou je prechod od funkčného prototypu k dielu s preukázanou životnosťou a dokumentovanou kvalitou. Materiály treba preverovať vo vákuu a pri teplotných zmenách; otázkou je aj uvoľňovanie látok, ktoré môžu kondenzovať na citlivých povrchoch. Takéto odplyňovanie sleduje napríklad aj NASA. Skúšky, dokumentácia a dlhé vývojové cykly stoja peniaze ešte predtým, než firma získa pravidelný odber.
Praktický začiatok predstavuje priemyselná zložka Slovenskej vesmírnej kancelárie pri SARIO, ktorá pomáha s kontaktmi a zapájaním do projektov. Pri priamom uchádzaní sa o zákazky ESA je dôležitá aj registrácia v systéme esa-star: základná úroveň umožňuje podať ponuku, na udelenie kontraktu je potrebná úplná registrácia.
Najbližšou skúškou pre Orbital Matter tak nebude len vytlačiť dlhší nosník. Rovnako dôležité bude vysvetliť poruchu, zverejniť údaje o správaní konštrukcie a ukázať opakovateľnosť výroby. Až potom bude jasnejšie, či sa z malej demonštrácie môže stať spoľahlivý základ pre väčšie solárne polia a nový priestor aj pre európskych dodávateľov.



