Recenzia na film ‚Dogtown and Z-Boys‘ z festivalu Sundance 2001
Dňa 19. januára 2001 ožiaril skateboardingový dokumentárny film Stacyho Peraltu ‚Dogtown and Z-Boys‘ festival Sundance, kde získal Cenu publika v Park City. Pôvodnú recenziu prináša The Hollywood Reporter:
Kde pozostatky stretávajú more, tam sa odohráva príbeh ‚Dogtown and Z-Boys‘. Ide o divokú jazdu s ôsmimi jazdcami na skateboarde z Venice Beach v Kalifornii, ktorí právom získali spolu s Cenu publika za dokumentárne filmy na filmovom festivale Sundance. Režisér Stacy Peralta zaslúžene získal aj cenu pre režiséra v kategórii dokumentárnych filmov.
‚Dogtown and Z-Boys‘ sleduje dobrodružné činy skupiny drsných tínedžerov, ktorí sa stali outsidermi sveta surfovania ’70. rokov. Vyrastajúci v jednorodičovských domácnostiach a s unikajúcou energiou, vrhli sa na vlny s vervou, ktorá nepoznala hranice.
Vo svojej najlepšej podobe je ‚Dogtown‘ pútavým portrétom ôsmich neposlušných a hrdých mladíkov, ktorí vzdorovali statusu quo a vytlačili ho do nových smerov. A v tom najslávnejšom z ironiek sa napokon športové establishmenty za nimi začali predbiehať so zmluvami za veľké peniaze. Znie to ako skvelý námet na hraný film? Nuž, tento nápad vám dávame, ako darček od tejto dobročinnej publikácie.
V predrznom a bystrom komentári, ktorý bravúrne podáva Sean Penn so štýlom vyšinutého kultúrneho antropológa, sme vrhnutí do ulice Bay a Main vo Venice v polovici ’70. rokov.
Vidíme ‚Mad Max‘ svet rozpadnutých horských dráh, zabíjané obchody a klesajúce móla. Vidíme, ako Venice, južný Santa Monica a Ocean Park pustli od svojej slávy na začiatku storočia, keď boli pláže západného pobrežia Coney Island s nádychom starosvetskej kultúry a praskali strednou triedou energie.
Naša skupina z Venice nepoužíva klasické autá, nemá predmestské rodiny a neoblečie sa ako Beach Boys, ale nikdy nemali v úmysle zapadnúť do toho sveta Surf City. Získavajúc svoje výbory od excentrického, tvrdohlavého návrhára surfov, ktorého návrhy a výrazné mestské farebné riešenia nesúhlasili s útulným športovým prostredím, skupina z chudoby ovládla tú neprivítavú pobrežnú líniu a dominovala na vlnách a medzi svojimi rovesníkmi s besným odvahou a štýlom – Oakland Raiders na pláži.
Nešlo o žiadnych pretváračov, boli zavrženci alebo zločinci venovaní drobným zločinom a prežitie. Keď boli vlny príliš pokojné pre ich agresívnu energiu, chopili sa skateboardov (v tom čase neboli v móde) a s rovnakým hrubým pohŕdaním brúsili asfalt.
Je ironické, že mainstreamová spoločnosť nakoniec dobehla ich nadšenie pre jazdu na asfalte. S vynálezom polyuretánového kolesa (ktoré sa nezasekne, keď narazíte na kamienok), skateboarding dosiahol nové výšky: Korporácie sponzorovali turnaje a v niektorých z najzábavnejších a najironickeších úsekoch filmu tí Zephyr, známi ako Z-Boys, prinášajú svoj bezstarostný šarm a agresívny štýl jazdy na tieto turnaje.
S ich vysokými, akrobatickými letmi – ako ich snowboardoví potomkovia, trénujúci tu v Park City na nadchádzajúce olympijské hry – bol Zephyr úplne na inom pláne ako ich konvenční súperi. Ich hrubý šarm a nepolírozovaný spôsob boli, ako niet divu, široko atraktívne. Z-Boys sa stali notormi a slávnymi, ktorí dominovali na obálkach časopisu Skateboard, ekvivalentu Rolling Stone a najväčšieho predajcu dňa v 7-Elevens.
Ako jeden zo Z-Boys komentuje vo filme, „Bolo by to ako dnes, keby nejaká korporácia dala chlapcovi 10.000 dolárov a povedala, ‚Použi ich na to, aby si mohol maľovať graffiti, kde chceš.'“ Vo svojom svete boli rockovými hviezdami.
Ako s väčšinou skupín, ktoré to veľké zasiahli, Z-Boys utrpeli nástrahy, najmä ich najprirodzenejší talentovaný člen, Jay Adams, ktorého kalifornský vzhľad a výnimočný štýl ho urobil Michaelem Jordanom asfaltu. Adams mal akrobatické umenie; dokázal bičovať, rozlievať a lietať do tých najgrácnejších a neuveriteľných polôh, úmyselne sa dostávajúc do pozície, kde nemohol manéver dokončiť, a potom, v rozdelenom okamihu, keď smeroval k zrážke, sa sám narovnal pomocou nejakej nikdy predtým nevidenej pohybov. Moves z dlhovlasého blonda sú ľahkými vrcholmi korčuľovania v Dogtowne.
Jay Adams nikdy nerobil to isté dvakrát: bol jazzmanom na polyuretánových kolesách. Bohužiaľ, na rozdiel od väčšiny svojich vrstevníkov, ktorí sa prepracovali do pohodlného života, Jay Adams si príliš rýchlo užíval a svoj úspech nerozvážne využil a dnes je uväznený na Havaji. A to je vlastne jeho nepodobiteľný, presahujúci štýl.
Ako kultúrna etnografia je ‚Dogtown‘ význačný. Scenáristi Peralta a Craig Stecyk zúžili bravúru skateboardistov a, najslávnejšie, ukázali, ako táto nepravdepodobná ôsemka, ktorá mala všetko proti sebe, využila príležitosti a tým, že si neľutovali svoj čas, zvrhli svoj svet.
Peraltova vizuál je ostrý, panoramatický a vnímavý. Peter Pilafian pridáva k produkciame syrovú, výraznú kinematografiu, ktorá zachytáva divokú poéziu štýlu týchto skateboardistov, zatiaľ čo Paul Crowderove úderné úpravy dokazujú energie a nekompromisný šarm tejto súpravy Venice-set boardblasting American Graffiti.
Recenzia od Duane Byrge, pôvodne publikovaná 1. februára 2001.
Poslať nám tip pomocou nášho anonymného formulára.
Pokud chcete zistiť viac informácií, prečítajte si pôvodnú recenziu na The Hollywood Reporter.
